dusa

Minulý týždeň bola moja sestra zhodou okolností v nemocnici na gynekologickom oddelení RS. Bola tam prvý krát a dosť vystrašená, nakoľko je tehotná len prvý raz a nikdy pred tým na tomto oddelení v nemocnici nebola. Bol večer a službu mala lekárka, ktorá bola veľmi milá nakoľko videla, že  sestra je vystrašená a krvácala. Hlavná sestra, ktorá slúžila s lekárkou sa na ňu najprv oborila, že nevie kedy mala posledný menzes, potom sa na ňu oborila, že čo stojí, prečo si nesadne. Je, ale logické, že keď je niekto po prvý krát v živote na mieste,kde nikdy nebol, tak z pochopiteľných dôvodov asi ani nevie, kde sa ma postaviť, nie už kde si ma sadnúť! Či nie?  Po vyšetrení jej lekárka oznámila, že je asi v 3 týždni a mala  by zostať na pozorovanie aspoň pár dní. Sestra však hospitalizáciu odmietla, nakoľko mala ísť ráno k svojmu gynekológovi. Hlavná sestra sa na ňu pozrela a drzo sa jej pýtala: Kde máte veci? Sestra jej povedala, že nemala čas zháňať veci, keď začala krvácať, pretože utekala hneď na pohotovosť a ani nevedela, čo si ma zobrať. Hlavná sestra si neodpustila uštipačnú poznámku: To ani neviete, čo si mate doniesť ? Čudujem sa, že lekárka ktorá mala vtedy službu jej tieto poznámky tolerovala a nič jej nepovedala i keď miestami bolo vidieť, že asi sa jej nepáčilo ako sa vyjadrovala. Gól nakoniec bol, keď sa lekárka pýtala vrchnej/hlavnej/  sestry na voľné miesto. Na to ona povedala: Miesta je tu dosť, nech ostane alebo nech potratí, keď chce!

Takže toto je náš personál v nemocnici, česť výnimkam !  Len potom nechápem načo takáto žena robí vrchnú sestru, keď nemá k tomu vzťah . Niektoré sú tak neochotné, že mám pocit akoby im to robilo zaťažko vôbec odpovedať na niečo, čo sa ich pýtate. Nie to ešte, že by ste od nich niečo chceli!

DRUHÝ PRÍKLAD: ZOMIERAL NÁM ČLOVEK, KTORÉHO SME MILOVALI CELÝM SVOJIM SRDCOM.

Ďalšim príkladom je nemocnica ZA   , kde som istý čas chodila a tiež som sa stretla s neochotou. Nevravím, že je to celá nemocnica, ale na príslušnom oddelení chirurgie. Doktori boli nadmieru neľudskí a neochotní, vôbec s nami nekomunikovali a aj na naše úsilie sa niečo dozvedieť o našej príbuznej bolo pre nich veľmi zaťažko odpovedať.Bola sem prevezená z inej nemocnice, kde nám príslušný lekár / primár/ ochotne pomohol a priateľsky sa k nám aj správal, ochotne nám vždy odpovedal na každú našu otázku.  Povedal nám , že prevoz je vybavený a preložia ju do ZA,  , kde mala mať dohovorené  aj miesto na príslušnom ARE,ABY MALA AJ VYBAVENIE, KTORÉ POTREBOVAL aby bola čo najbližšie k svojim najbližším, pretože BOLA V KRITICKOM STAVE  a tam kde bola pred tým  hospitalizovaná bolo ďaleko, aby za ňou každý deň niekto mohol prísť. Previezli ju do ZA, kde nakoniec musela čakať v sanitke , aby jej niekde vôbec našli miesto. Nakoniec ju šupli na chirurgiu, kde na poslednú chvíľu hľadali ventiláciu  a prístroje na ktoré mala byť napojená. Prístroje, ktoré mala pred tým v druhej nemocnici sa nedali   s týmito prístrojmi ani porovnať. Lekári na´m o jej zlepšení, zhoršení stavu nič nehovorili. Ich ochota bola veľmi mizivá a pri tom nás to tak veľmi ranilo. Umieral nám človek, tak blízky a oni pre nás si nenašli ani trochu času, aby nám vôbec niečo vysvetlili, povedali. Keď sme sa pýtali, kedy ju dajú na ARO , ich odpoveď bola nie je voľné miesto. Primár na z tej nemocnice vaś oklamal, tu nič vybavené nebolo.  Ale v papieroch to tiež bolo napísané, že prevoz je vybavený a dohodnutý. Najviac ma ranila odpoveď jedného lekára, ktorý mi na otázku odpovedal takto: Ja neviem, ja sa tomu nerozumiem, ja tu ventiláciu neviem ani ovládať. My s ňou nemáme nič. Tak to bolo na mňa priveľa už.  Bolo to pre to, že jej vek bol pre nich už nič? Nebol pre nich dôležitý? Nešlo o mladého človeka, to áno, ale každý človek si zaslúži takú istú starostlivosť. Nedelí sa to na mladých a starých, sme rovnakí.   Nakoniec nám zomrela a ani v tom nie je dosť jasno, pretože oznámili nám čas, ktorý nesedel s tým, čo bolo napísané v úmrtnom liste. Bol to človek, ktorého som milovala najviac na svete a nikto to nepochopí, čo človek prežíva , keď mu ten najdrahší umiera. len vtedy, keď sa to týka priamo jeho. Stáť nad posteľou a tváriť sa , že  všetko je o.k., najhoršie na tom je, keď ten, čo umiera už nevie ani rozprávať a nevie vám povedať ani, čo chce, posledné zbohom. Umieranie patrí k životu, ale prečo by sme nemohli tomu človeku tie posledné chvíle spríjemniť, prečo ho vlastne ešte trápime. Všetky nemocnice by mali byť vybavené tak, aby rodinný príslušník mohol s tým svojim blízkym stáviť, čo najviac času spolu a mala by mu byť zabezpečená starostlivosť akú si zaslúži s celou vážnosťou, pretože aj to je jeden fakt, že človek má aj svoju dôstojnosť a predsa aj keď umiera, tak by sa personál mal správať so všetkou dôstojnoťou, lebo poniektorí si uvedomujú ešte, čo s nimi robíte, ako sa k nim správate!!!!